Tentoraz sa
budem v recenzii venovať slovenskej tvorbe, a to (pre niektorých
menej známemu) autorovi – Františkovi Švantnerovi. Počas vysokoškolského štúdia
sme ho mali v osnovách a v odporúčanej literatúre. Nechápala som
prečo, až kým som sa nezačítala do jeho úžasných príbehov „ako zo života“.
Švantner je
rozhodne autor, ktorý narába s písaným slovom rovnako obratne ako kováč
s nákovou. Jeho štylistika a skladba viet je úžasná. Dokáže popisovať
tie najobyčajnejšie veci v živote grandióznym spôsobom: rovnako ako tie
pozitívne ľudské pocity a zážitky, tak i tie negatívne. Nestáva sa mi
často, že ma písané slovo natoľko pohltí, aby som sa nemohla odtrhnúť od
strany. Pri ňom sa mi to však stalo.
Švantner je majster
v zobrazovaní vnútorného sveta človeka. Aj v obyčajných poviedkach
dokáže vykresliť reálne charaktery, ktoré stavia do ťažkých, niekedy až
nemožných situácií. Rád sa pohráva aj s myšlienkami morálky, ale tu sa
stotožňujem s názorom iných literátov: Švantner je aj v próze básnikom,
a v lyrike je povolené všetko. Nejde mu o to, aby propagoval imorálne správanie.
Kniha Dáma
obsahuje 5 poviedok z pera tohto autora. Už po prvých dvoch príbehoch som
vedela, že tento autor sa zaradí medzi mojich obľúbencov spomedzi slovenskej
prózy. V minulosti som od neho čítala aj krátke poviedky Malka
a Aťka (tiež odporúčam), ale tie sú dosť odlišného rázu. Sú
veľmi mystické, tajomné, miestami až desivé. Ale taký je tento autor –
z každého rožka využíva troška.
Poviedka Dáma
je prvou v poradí v danej knižke. Rovnako ako väčšina jeho poviedok
(z mojej skúsenosti) končí sa otvorene: čitateľ si nie je úplne istý koncom
a pointou príbehu. Taktiež koniec príbehu zanechá v čitateľovi akúsi zmes nepokoja. Nie je to typ príbehu, ktorý si prečítam a koniec.
Nie. Donúti človeka premýšľať nad zmyslom a pointou konca poviedky. Práve
tento aspekt sa mi na jeho tvorbe páči.
Švantner
popisuje v svojich poviedkach ľudské sklamania, zradu, stratu, morálne
konflikty. Nevyhýba sa ani motívu lásky. Ľudské vnútro hlavných postáv má do detailov premyslené. Jeho
postavy sú uveriteľné, ľudské, konajú na základe svojho predvedčenia. Autor sa
rád vo svojich poviedkach venuje aj vojnovej tematike, čo zanechá
v človeku zmiešané pocity. Dalo by sa povedať, že posolstvo jeho príbehov
je nadčasové, aj keď niektoré jeho poviedky sa týkajú 2. sv. vojny.
Švantner je
majster aj v opisoch prírody a prírodných javov. Nevravím, že je práve
naturalista alebo úplný lyrik, no jeho popis prírody sa mi veľmi páči. Dokáže
prostredníctvom slov v človeku vyvolať hlboký pokoj, harmóniu a pocit
domova. Dosť oceňujem aj jeho využívanie náboženského motívu v tejto knihe.
Keďže každá
poviedka pojednáva o inej téme, nemôžem v recenzii podrobne
analyzovať toto dielo. Ale na Švantnera mám rozhodne iba pozitívny názor.
Hodnotenie: 9/10
P. S. Je možné, že sa
v budúcnosti pustím do jeho románu Nevesta hôľ, takže tu môžete potom
čakať aj príslušnú recenziu.
Komentáre
Zverejnenie komentára