Tentoraz sa budem v recenzii venovať slovenskej tvorbe, a to (pre niektorých menej známemu) autorovi – Františkovi Švantnerovi. Počas vysokoškolského štúdia sme ho mali v osnovách a v odporúčanej literatúre. Nechápala som prečo, až kým som sa nezačítala do jeho úžasných príbehov „ako zo života“. Švantner je rozhodne autor, ktorý narába s písaným slovom rovnako obratne ako kováč s nákovou. Jeho štylistika a skladba viet je úžasná. Dokáže popisovať tie najobyčajnejšie veci v živote grandióznym spôsobom: rovnako ako tie pozitívne ľudské pocity a zážitky, tak i tie negatívne. Nestáva sa mi často, že ma písané slovo natoľko pohltí, aby som sa nemohla odtrhnúť od strany. Pri ňom sa mi to však stalo. Švantner je majster v zobrazovaní vnútorného sveta človeka. Aj v obyčajných poviedkach dokáže vykresliť reálne charaktery, ktoré stavia do ťažkých, niekedy až nemožných situácií. Rád sa pohráva aj s myšlienkami morálky, ale tu sa stotožňujem s názorom iných literátov: Švantner je aj v próze b
Blog venujúci sa recenziám rozličných kníh